picjumbo-com_hnck1211

Sahara dala, Sahara vzala

Peter Repčík / 10.3.2014

Do púšte som sa išiel zastaviť. Môj svet bol rýchly, plný povinností, zavalený hlukom, cez ktorý som sa nedokázal spojiť so svojím vnútorným hlasom.

Posledný rok som bol plne vyťažený prácou, syn začal loziť a potom chodiť – bol som plne pohltený rodinou a prácou. Cítil som, že si potrebujem vyčistiť hlavu a znova sa dostať do dialógu so sebou samým, so svojimi túžbami, s predstavami, s dušou a svojím srdcom. Sahara mi mala poskytnúť miesto, kde budem môcť rozjímať a byť. Vedel som, že to nedokážem v tom obyčajnom „našom“ svete, že tam ma vždy niečo doženie a ja sa neubránim povinnej reakcii.

Chcel som odísť, vypnúť telefon a odstrihnúť sa. Vtedy som si spomenul na Terezu Kalinovú, ktorá berie ľudí do púšte, aby hľadali a našli svoje miesto. V ten moment som vedel, že toto je tá správna cesta.

Nechcem vám tu písať, čo sme robili a ako to vyzeralo. Je to ťažko opísateľné a vyžaduje to vlastný autentický zážitok. Chcem sa s vami podeliť o to, čo mi Sahara dala a vzala, čo ma naučila a čo si z nej odnášam.

Sahara, ďakujem, že:

1. Si mi pomohla vidieť silu komunity – do púšte sme prišli 16 cudzí ľudia a z púšte sa vrátili 16 priatelia na život a na smrť. Nikdy by som nepovedal, že sa za takú krátku dobu dokáže vybudovať niečo tak pevné. Komunita vznikala ako polievka, v ktorej bolo 16 prísad – každý z nás prispieval a ovplyvňoval komunitu, každý chtiac či nechtiac prinášal seba a to, čo sa v ňom práve dialo. Zdielanie posunulo spojenie medzi nami na úplne inú úroveň. Postupne sme sa odhaľovali, ukazovali sa viac a viac. Každý kto bol svedkom tohto „vyzliekacieho“ procesu sa stal pre „vyzlečených“ oporou. Komunita stála na 3 pilieroch: na spolupráci, spojení a zdieľaní.
Jeden z každodenných rituálov, držanie sa za ruky pred jedlom a vyjadrenie vďaky za to, čo nás v daný deň stretlo, chcem zaviesť do svojej rodiny. A vôbec princíp komunity chcem zaviesť do rodiny. Spoločenstvo, kde nie sú podriadení ani nadriadení, kde má každý právo zdieľať svoj názor a pocit, kde sa budeme deliť o vedenie a kde budeme žiť zodpovedne a v súlade s prírodou.

2. Si mi dovolila pocítiť vďačnosť – za tých 12 dní, počas ktorých som bol na púšti, som pocítil silnú vďačnosť za to, čo mám – za rodinu, za ľudí okolo mňa, za to, že mám prácu, ktorá ma baví, že mám kde bývať a spať, za zdravie a blahobyt, v ktorom žijeme. Ako povedal Frankie, ktorý bol účastníkom skupiny „Až po dešti oceníme slunce, až po hladu oceníme jídlo, až po silném větru oceníme bezvětří.“ Je to tak. Zažil som veľmi jednoduchý a prostý život, ktorý mi ukázal, že život vie byť krásnyplný aj bez bohatstva a majetku.

3. Si mi ukázala jednoduchosť – v púšti sa všetko odohráva jednoducho. Pravidlá na prežitie sú jasné. Najdôležitejšia je voda. Potom jedlo. A potom komunita/rodina. Bol som prekvapený akí súdržní sú ľudia v púšti. Vlastne nemajú na výber. Voda je všade zadarmo a všetkých spája. Ten, kto postaví studňu, ju stavia pre dobro komunity (nemá z nej  žiadny zisk ani príjem). Jedinou poctou pre neho je, že studňa nesie jeho meno. V púšti funguje púštna pošta, informácie sa posúvajú ďalej z človeka na človeka. Ak niekto vie, kde pršalo, dá to vedieť všetkým, ktorých stretne a spoločne putujú so svojimi stádami na dané miesto. Život je nesmierne jednoduchý, ľudia držia spolu. A celé je to krásne.

4. Si ma dostala znova do kontaktu so sebou samým – púšť mi dala čas a priestor ponoriť sa do seba – hrať sa so svojim vnútorným dieťaťom, cítiť strach, stratiť sa a znovu sa nájsť, cítiť sa oddelený a potom spojený. Dni plynú a ja plyniem s nimi – cítim, že žijem, cítim nádychy  a výdychy, cítim telo, nohy, ruky, vietor vo vlasoch, slnko na pokožke a chlad v noci. Šlapaje za mnou miznú  a ja viem, že som pominuteľný. Spoznávam sa. Vidím sa. Všetko, čo robím je zrkadlené prírodou a ľudmi okolo mňa. Som tu a cítim to. Som to ja a cítim to.

5. Si mi otvorila oči, aby som videl krásu – ako často sa zastavíme a naozaj oceníme krásu momentu, miesta, človeka? Púšť je krásna, zasiahla ma. Zrazu sa teším z krásy obyčajného stromu, ktorý má na sebe kvietky, z chrobáka, ktorý ma prenasleduje, z vtákov, ktoré mi spievajú na cestu. Púšť zvýšila moje vnímanie, moje senzory a ja sa oddávam tej obyčajnej kráse, ktorá je všade okolo. Nočná obloha je plná hviezd a ja žasnem, koľko ich je a ako jasne žiaria. Ľudia sú zrazu krajší a výraznejší – vnímam ich naplno. Sú krásny vo svojej celistvosti, krásne sú ich prednosti aj nedostatky. Teším sa z dotyku a spoločnosti a zároveň si užívam samotu a seba samého.

6. Si ma viedla, aj keď som nevedel kam – všetko sa včas vyjaví a veci sa odkrývajú krok po kroku. Pomaly a následne. Niekedy bez toho, aby som tušil, čo to znamená. Časom mi však dávajú zmysel a ja chápem, prečo sa mi stalo to, čo sa mi stalo (a že som to potreboval). Utvrdil som sa, aké je dôležité veriť svojej intuícii a nasledovať ju. Príde mi to, ako keby nám život dával do cesty signály, na ktoré reaguje naše srdce a intuícia – bytostne vieme, že sa máme o tie signály zaujímať – ale nerobíme to, nejdeme tam. V púšti som cielene šiel vždy tam, kam ma to ťahalo – za stromom, za dunou, za kameňom, za mušľou. Čo som si vzal, som neskôr vždy použil. Mozaika signálov sa nakoniec spojila a vyjavila predo mnou celistvý obraz.

7. Si ma spojila so srdcom – môj život riadi môj mozog. Je to výkonná mašinka a slúži mi dobre – vo veľa smeroch. Na svojej ceste som však objavil niečo omnoho dôležitejšie, je to tiež vo mne, tlčie to a cítim tým. Musím povedať, že moje srdce pookrialo a púšť mi ukázala to, že by som sa o svoje srdiečko mal lepšie starať – viac ho ukazovať a dávať. Na púšti som svoje srdce pocítil a strávil s ním nejaký čas. Venoval som sa mu a bolo to „nové“. Čo si z púšte najviac odnášam je moje srdce.

Celé toto by sa neudialo, nebyť podpory mojej krásnej ženy Zuzky. Zuzi, ďakujem ti, že si ma vypravila a stála si za mnou (máš to u mňa).

Peter

Sahara

Sahara

Sahara

PS: čo keby sa vo firmách „nestavali“ firemné kultúry, ale firemné komunity….?